Hlasoval som za ochranu záujmu slabších. Keďže prvá otázka je medzičasom už v Ústave, tretia bola o slobode (s ktorou by ani libertarián nemal mať žiadny problém), pre mňa osobne bola najdôležitejšia druhá v poradí - o adopciách detí. Pri adopcii nastáva stret dvoch záujmov - záujem dieťaťa o výchovu adoptívnym otcom a mamou a záujem dospelých o adopciu. Pri takomto strete záujmov bola moja voľba jednoznačná - dieťa. A to je celé.
Avšak k inému som chcel. Keď sa odosobníme od toho, kto v tomto referende na ktorej strane stál, zistíme, že sme v ňom prehrali všetci. Nie kvôli nie práve najkultivovanejšej debate, kvôli účasti a forme boja, ktorú sme zvolili.
Referendum je de facto jediná zbraň ľudí, ktorou sa môžu brániť proti nečinnosti politikov. Priamo Ústava ho dáva na roveň Národnej rady, kedy hovorí, že ľudia si môžu spravovať verejné veci buď prostredníctvom svojich zástupov (poslancov), alebo priamo (referendom).
Rokmi nám ale v referende akosi zvlhol prach. Síce sa stále na zbraň podobá, v skutočnosti už nestrieľa a ani strieľať nebude. My tu s ňou bojujeme, ale kovaní politici sa ticho smejú. Vedia totiž, že neexistuje, aby pri 50% kvóre ešte niekedy aj skutočne vystrelila. Sme v pasci.
Lenže do tejto pasce sme sa dostali sami. Miesto toho, aby sme sa navzájom hecovali, nabádali na účasť a pri volebných urnách v čestnom boji rozhodli, začali sme hrať s papučovou kartou - ak nesúhlasíš, zostaň doma. To, samozrejme, spôsobilo, že sme za tie roky z referenda urobili len jeho atrapu.
Sedem neúspešných referend postupne v nás ubilo presvedčenie, že niektoré referendum môže byť ešte niekedy platné, a preto podstatná časť ľudí k referendu ani nikdy nepríde. Veď na čo? Keď aj tak platné nebude.
A sme tam, kde sme nechceli byť a kde nás kovaní politici chceli mať. Už sme len na skok k presvedčeniu, že vlastne ľudia sú neschopní a jediný, kto je schopný o nás rozhodovať, sú vlastne len naši osvietení páni poslanci na hradnom kopci.
Nastavením 50% kvóra pre platnosť referenda, politici dokonale ubili v ľuďoch záujem o veci verejné. Takto vysoko nastavené kvórum spôsobuje postupné otupenie záujmu ľudí, čo politikom veľmi vyhovuje. Meníme sa ma masu, ktorej nič nevadí ... a ak by náhodou predsa, ľahko sa dáme kúpiť niečím sladkým - napríklad vlakmi "zadarmo".
Prosím, nie. Nezmierme sa s tým! Slovensko môže byť skutočne dobré miesto pre život, ale nie v stave, kedy ľudia budú odsúdení len do rolí oviec, ktorým je dovolené raz za štyri roky si zvoliť svojho baču. Nebojme sa zrušenia kvóra a veďme boje pri urnách, nie v papučkách.
To nikde vo svete nie je? Je - Švajčiarsko, Švédsko, Fínsko, Španielsko, Estónsko ...
Ľudia na Slovensku nie sú tak vyspelí? Švajčiari si začali veriť, keď ešte chodili na koňoch.
Budú referendá o hlúpostiach? Nebudú. Zozbierať 350 tisíc podpisov je strašná drina.
Bude nás to veľa stáť? Spojme každé referendum s najbližšími celoštátnymi voľbami.
Bude každú chvíľu referendum o predčasných voľbách? Zakážme to.
Rozhodne menšina? Nerozhodne, účasť bude dramaticky vyššia (CH - 83% v priemere)
... nezdá sa to, ale zrušenie kvóra je cesta k skutočne angažovanej občianskej spoločnosti. Spoločnosti, kde si politici zajtra už nedovolia okrádať tých, ktorých si včera kupovali predvolebným gulášom.